Svedectvo papežského fotografa - Anička

Tých posledných 5 dní od soboty pred príchodom pápeža na Slovensko bolo neskutočne intenzívnych. Všetko začalo veľmi nevinne, nakoľko na možnosť fotiť návštevu pápeža na SVK som nejak nestihla zareagovať včas, a tak sa zo mňa stal náhradník. Ani mi na um neprišlo, že by sa niečo mohlo zmeniť, teda do momentu, keď mi Zuzka v správičke písala, či by som nemala záujem na východe SVK predsa len fotiť. A keďže často robím rozhodnutia veľmi spontánne a bez rozmýšľania, napísala som jej, že jasné, určite a rada. A tak sa zo mňa razom stal fotograf “nenáhradník”.

Miesto, kde som mala fotiť pozná asi každý, ale pozná ho skôr ako miesto, kam by za normálnych okolností bežne nešiel. Rómska komunita ma vždy ťahala, na výške som dokonca v osade strávila niekoľko veľmi intenzívnych dní a moji „pestúnski súrodenci“ sú predsa tiež deti z osady. Lunik IX, neuveriteľné, aj napriek tomu, že už to nie je TO sídlisko, ktoré mám v pamäti z fotiek spred 15-20 rokov, mám pocit, že sa tu zastavil čas. V Košiciach, meste, ktoré má historické centrum, aké mu môže závidieť akékoľvek veľké európske mesto, žijú ľudia bez vody, elektriny, často negramotní, špinaví. Kde najväčší neplatiči, ktorí prišli o byty (najhoršie bytovky boli zbúrané) sa vysťahovali do osady v priľahlom lesíku, do chatŕč.

Na LunikIX som dorazila už v pondelok na “organizačné” stretnutie.  Zo štvorprúdovky bočíme na vedľajšiu cestu. Koncentrácia Rómov sa zvyšuje a sú všade, teda aj na hlavnej ceste, neuhýbajú. Vidím prvé paneláky, bez okien. V popredí jeden bizardný farebný, ten okná má a dokonca pôsobí veľmi dobre. Za ním už je to horšie. Parkujeme pri saleziánskom centre, krásna budova v centre “tretieho sveta”. Všade obrovský ruch, kopec ľudí, samé dobrovoľnícke tričko a množstvo rómskych detí. Saleziáni sú priateľskí, čakám na 14tu hodinu, kedy nám majú dať podrobnejšie info ku priebehu návštevy sv. Otca. Zoznamujem sa s ľuďmi okolo, prechádzame cez ochranku, všetko je za plotom a potom za ďalším plotom. Všade idem len so Saleziánmi. Okrem účinkujúcich a rehoľníkov, ktorí s nimi prišli z viacerých osád východného Slovenska, tu zase až tak vela ľudí nie je. Rozmýšľam nad všetkým a dochádza mi, že návšteva Svätého Otca práve tu je odmenou všetkým, ktorí sa venujú práci s týmito vylúčenými skupinami, tým, ktorí sa často stretávajú s odmietnutím majority a odsúdením za svoju námahu.

Deň návštevy pápeža som na Luniku strávila už od rána, teda len za plotom, keďže moje miesto bolo buď v Presscentre alebo na príjazdovej ceste a v “presspoole” – plošine pre 15 médií. Cestou zo zastávky som minula takmer každých 10m policajta, či skupinu policajtov alebo vojakov. Kontrola bola drsnejšia ako na letisku, batoh mi rozobrali úplne. V pressecentre bola atmosféra výborná, komunikácia bola priateľská, mala som pocit, že sme tak nejak všetci spolupracovali.

Svätá omša, ktorú slúži salezián biskup Mons. Vladimír Fekete, Apoštolský prefekt Azerbajdžanu, s kazateľom donom Luscoňom bola krásna, plná obrazov, koniec koncov, ako celá moja návšteva na Luniku.

Po obede prichádza pásmo piesní a vystúpení a napätie pred príchodom pápeža vrcholí. Skutočne príde, príde sem, príde medzi nás. Prichádzajú prvé čierne autá a dovnútra na najvyššiu plošinu sa valí tím fotografov, ktorí sprevádzajú Františka po celej ceste z Ríma, sú to tzv. “VAMP”ovia Vatican Accredited Media Personnel. Presne z tej plošiny som fotila sv. Omšu a dobrý výhľad budú mať 😃. Teda do budúcnosti je nutné akreditovať sa priamo pri Svätej stolici 😃 😃

Začína uvítacia pieseň, napätie je obrovské, z áut vyskakujú ochrankári a za pódiom sa belie pápežov odev. “Už ide, už prichádza,” znejú zvolania napravo I naľavo odo mňa. Televízie a rádiá začínajú živé vstupy a my fotografovia ostríme na ten pravý okamih. František sa usmieva a máva do všetkých strán za mohutného volania „Amaro papežis.“ Začínajú príhovory a mne v hlave znejú tieto slová: „kde je starostlivosť o osobu, kde je pastoračná práca, kde je trpezlivosť a konkrétnosť, tam prichádza ovocie. Nie hneď, časom, ale prídu.“ V jeho slovách zaznela silná nádej: „Cesta k pokojnému spolužitiu je integrácia. Je to organický, pomalý a vitálny proces, ktorý začína vzájomným poznaním, trpezlivo pokračuje a pozerá sa do budúcnosti. A komu patrí budúcnosť? Deťom. Ony nás majú zorientovať: ich veľké sny sa nemôžu zlomiť o naše bariéry. Chcú rásť spolu s ostatnými, bez prekážok a zabraňovania. Zaslúžia si integrovaný a slobodný život.“

Vlastne hneď po týchto slovách sa média z najvyššieho pódia pohnú k odchodu a ja dostávam povel: “Vyrážame”. Aký zaujímavý moment a ďalší obraz pre mňa, neodchádza František, ale odchádzam ja, aby som stihla svoj mediálny autobus, ktorý nasleduje hneď za autobusom „VAMP“ov a na začiatku pápežskej kolóny sa v úzkom zovretí policajných sirén rúti z Lunika na Lokomotivu. Pápež František tak pre mňa zostal na Luniku IX, zostal na tom mieste, ktoré si on sám spomedzi všetkých možných v rámci Slovenska vybral, zostal s tým najväčším symbolom vylúčenosti, aký tu na Slovensku máme. Sama často rozmýšľam, že taký Lunik IX si nesiem sama v sebe, všetky tie hrôzy môjho bytia, tie temné zákutia mojej duše, ktoré by som najradšej ukryla, ale Boh sa chce dotknúť aj týchto temných stránok a chce ich vyliečiť. Tak nejak obrazne vnímam Františkovu návštevu na Luniku IX, hoci mnohí ľudia naprieč celou spoločnosťou ostro kritizujú tento jeho krok.

Na začiatku plánovania nám Roman povedal, aby sme nečakali, že sa budeme voziť v pápežskej kolóne… a že spravodajcovia okolo nás budú „tvrdí“, teda máme mať “široké lakte.”. Veľmi sa mi po tejto informácii uľavilo, len mi prebleslo hlavou: Tak Pane Bože, toto je to najhoršie, čo sa môže stať, teraz už to môže byť len lepšie, tak s tvojou pomocou a s tvojím požehnaním“ A môj záver? Spravodajcovia boli veľmi kolegiálni a slušní, dokonca I nápomocní. A nejakým zázrakom bolo moje meno na liste 15tich spravodajcov, ktorí sa skutočne viezli mediálnym mikrobusom pred pápežskou kolónou. Vďaka Bohu!! Vďaka Bohu za ČaV!!

Vďaka Bohu za Rómov!! Vďaka. Palikerav.